Vkus, Merina a krajčírstvo ako súčasť každodenného života

„Aby ste videli, aká sa kedysi robila zákazka.“

Pani Šubertová vyberá z tašky pánske sako. Ušila ho svojmu manželovi pred približne päťdesiatimi piatimi rokmi, na svadbu. Dlho ani nevedela, že ešte existuje. Až po jeho smrti ho spolu s dcérou Simonou Tománkovou našli odložené v skrini.

„Stále si ho odkladal.“

Sako rozloží pred seba a takmer okamžite sa vracia k práci. Otočí ho naruby, odhrnie podšívku, ukazuje vnútorné vrstvy, ručné stehy a dierky. Presne vie, kam sa pozrieť. Zrazu už pred nami nie je len oblek, ktorý si niekto uchoval viac ako polstoročie. Pozeráme sa na to, ako sa kedysi šilo.

„To boli plátna štepované tuto vnútri. To je aj váha nosiť. Teraz je to také všetko ľahučké.“

Sako je skutočne ťažké. Pod látkou sú vrstvy, ktoré pri nosení nevidno, no pani Šubertová ich pozná jednu po druhej. Ukazuje ručne vypracované dierky.

„To neexistovalo, aby boli dierky strojom vyšívané. To by bolo niečo podradné.“

Hovorí o tom, ako sa odev tvaroval, ako musel sedieť na postave, ako na seba pri károvanej látke nadväzovali jednotlivé diely. Správne ušité sako podľa nej musí byť na človeku „ako model — odliatok“.

Pred viac ako päťdesiatimi rokmi ho šila pre svojho budúceho manžela. Dnes na ňom stále dokáže krok za krokom ukázať svoju prácu.

Bábätká, pikírovanie a polštárek

Šiť chcela odmalička.

Ako dievča dostala šijací stroj Minerva v leštenej skrinke. „Hneď som šila na bábiky, na macov, na všetko som šila už ako dievča.“

Neskôr sa vyučila za krajčírku a nastúpila do zákazkového krajčírstva Vkus v Trenčíne. Pracovala v pánskej krajčírksej dieľni – v „ťažkej pánskej krajčovine“, ako ju sama nazýva.

Keď o nej rozpráva, spolu s pracovnými postupmi sa vynára aj celý slovník.

Nastrihané diely saka pripravené na prvú skúšku boli babätká.

„Koľko máš bábätiek?“ pýtalo sa v dielni.

Vnútorné vrstvy saka sa pikírovali. Nohavice šili nohavičiari. Pri nástupe do učenia dostala naprstok bez dna a majster ju učil iný pohyb ruky pri ručnom šití.

A potom je tu polštárek – krajčírska pomôcka používaná pri žehlení a tvarovaní odevu.

Ani ten mladá krajčírka nedostala hotový.

„Majster mal svoj. A povedal: Dievča zlaté, ty si musíš zase urobiť sama svoj.“

Pani Šubertová opisuje, ako ušila plátenný obal, nastrihala zvyšky látok, namočila ich, natlačila dovnútra a celé nechala vyschnúť do potrebného tvaru. Bol to nástroj vyrobený doma, určený na každodennú prácu v dieľni.

Pri rozprávaní sa technické detaily miešajú s ľuďmi. Majstri, kolegovia, zákazníci. Jedna spomienka otvára ďalšiu.

Raz jej majster pri zákazke povedal, že si nemusí dať až tak záležať, pretože zákazník je „taký z dediny“.

Pani Šubertová si svoju odpoveď pamätá dodnes.

„Toto mi ani zo srandy nehovorte. Ja robím všetko jednako.“

Medzi chlapmi

Keď začínala v pánskej krajčírine, ženy v nej neboli samozrejmosťou.

„To boli všetko len chlapi.“

Spomína, že patrila medzi prvé dievčatá, ktoré prijali do učenia. Ani neskôr však nebolo pred každým zákazníkom vhodné povedať, že jeho oblek šije žena. Niektorí si podľa nej potrpeli na to, aby ho robil „krajčír majster“.

Ženy preto pred zákazníkmi označovali ako pomocníčky.

„Viete, to sú naše pomocníčky, čo tu robia.“

Keď to pani Šubertová po rokoch opakuje, hneď dodá:

„To ma teda pekne urážalo.“

Neskôr sa sama stala majstrovou.

Práca vo Vkuse pritom nie vždy zostávala vo Vkuse. Dcéra Simonka si pamätá, že mama niekedy priniesla rozpracované veci domov. Keď mal zákazník na druhý deň prísť na skúšku, bolo treba zákazku pripraviť.

„Ona si ešte aj z roboty nosila domov.“

„Do noci som šiavala,“ dopĺňa pani Šubertová.

Simonka tak vyrastala medzi látkami a rozpracovanými odevmi. Pamätá si aj návštevy u mamy v práci, skúšobnú kabínu a zrkadlá.

Merina za záhradou

Textil bol v rodine prítomný ešte predtým, než sa pani Šubertová stala krajčírkou.

Jej otec pracoval v Merine.

Do Trenčína prišiel z Bratislavy ako futbalista. V čase, keď futbalisti neboli profesionálmi, musel byť zároveň zamestnaný. Prácu našiel v Merine a neskôr si popri nej doplnil textilné vzdelanie na večernej priemyslovke.

Rodina dostala merinácky byt.

Keď pani Šubertová spomína na detstvo, fabrika sa v jej rozprávaní objavuje skôr cez miesta okolo nej: záhrady siahajúce až k múru areálu, plaváreň, športoviská, podnikovú chatu, susedov a deti, ktoré spolu vyrastali.

„Krásne detstvo som tam mala.“

Mnohé z týchto vzťahov vydržali desaťročia.

„My sa teraz stretávame... každý rok. Máme krásne vzťahy spolu.“

Merina vstupovala aj priamo do domácnosti. Pri fabrike fungovala predajňa látok a pani Šubertová spomína, ako tam s kolegyňami chodievali nakupovať materiály.

„My sme sa tak lacno obliekali.“

Oblečenie si šili samy. Pani Šubertová rozložila látku doma na podlahe a strihala. Pri károvanom materiáli muselo všetko presne sedieť. Káro na jednom diele malo pokračovať na ďalšom.

Spomína aj na jeden kostým z merináckej látky. Keď v ňom prišla k babke, tá sa na ňu pozrela a povedala:

„Toto si oblečieš na môj pohreb.“

Pani Šubertová sa zasmeje. Na jej pohreb si ho potom skutočne obliekla.

Vkus, Merina, Odeva, Makyta...

Čím dlhšie sa rozprávame, tým viac sa rozhovor rozbieha do okolia Trenčína.

Spomína sa Vkus, Merina, Odeva. Potom Makyta v Púchove, Ľudotex a ďalšie miesta, kde pracovali známi, príbuzní či bývalí kolegovia.

Názvy sa objavujú tak, ako funguje pamäť: jedna látka pripomenie podnik, podnik človeka, človek ďalšiu fabriku.

Hovorí sa o tom, kde sa vyrábali materiály, kde sa šili pánske odevy, kde dámske kabáty, kde sa plietlo.

„Bol to celý región,“ povie pani Šubertová.

A neskôr pridá vetu, ktorá v jej rozprávaní pôsobí úplne samozrejme:

„Vedeli sme si všetko ušiť, obliecť, obuť.“

Keď práca odišla domov

Po roku 1989 sa svet, o ktorom pani Šubertová rozpráva, začal meniť.

„Prišla revolúcia. Všetko padlo.“

Vkus skončil a spolu s ním aj jej dlhoročné pracovisko.

Keď sa podnik zatváral, pracovníčky riešili, čo bude s vybavením. Pani Šubertová spomína, ako sa vybrali za vedením do Nového Mesta nad Váhom, aby sa dohodli na strojoch.

Aj z tejto situácie zostala po rokoch predovšetkým príhoda.

„Pán riaditeľ, tak vám ušijeme trenky s výfukom,“ spomína so smiechom.

Podľa jej rozprávania im nakoniec povedal: „Dievčence, nič nemusíte platiť. Berte si to domov.“

A tak si domov odniesla šijací stroj a priemyselnú žehličku.

Veci, na ktorých dovtedy pracovala v krajčírstve, sa ocitli v domácnosti.

Mama mi ušila

Simonka sedí počas rozhovoru vedľa mamy a občas jej niečo pripomenie alebo doplní.

Aj ona sa učila šiť. Mala detský šijací stroj, neskôr na dievčenskej škole absolvovala odevníctvo. Šila sukňu a šaty, plietla, háčkovala, vyšívala.

Ako tínedžerka však mala ešte jednu výhodu: doma bola krajčírka.

„Čo som si vymyslela ako puberťáčka, mama mi ušila.“

Simonka sa napokon krajčírkou nestala. Keď sa jej však pýtame, či šiť vie, odpoveď je áno.

A rozhovor na chvíľu pokračuje medzi mamou a dcérou – o tom, čo sa Simonka naučila, čo šila v škole a čo všetko doma videla.

„A čo budem hovoriť?“

Keď Simonka spomenie, ako mame povedala, že by sme sa s ňou radi stretli kvôli LUMó Mappingu, pani Šubertová nechápala prečo.

„A čo budem hovoriť? O čom?“

Počas nášho stretnutia pritom rozpráva o Merine a Vkuse, o pánskych krajčíroch, zákazníkoch a kolegoch. O tom, čo boli v krajčírskom žargóne babätká, ako sa pikírovalo a ako sa žehlilo sedemkilogramovou žehličkou. O látkach, ktoré sa kupovali pri Merine, o merináckom byte, o šití do noci aj o ľuďoch zo štvrte, s ktorými sa stretáva dodnes.

Rozpráva o veciach, ktoré boli súčasťou jej života tak dlho, že nie je samozrejmé vidieť ich ako niečo, o čom by mal niekto robiť rozhovor.

Prečo nie Merina?

Keď príde reč na samotnú Merinu, rozhovor sa dostane aj k jej zániku.

Pani Šubertová si pamätá, ako ľudia okolo nej vnímali búranie fabriky.

„Všetci to ťažko vnímali.“

Dnes je na mieste niekdajšieho areálu obchodné centrum. Pani Šubertová nehovorí o tom, že by sa fabrika mala vrátiť. Zastaví sa pri jej mene.

„Prečo tomu dali meno City Park? Prečo to nezostal Areál Merina?“

Simonka dodáva, že keď sa miesto prestavia a meno zmizne, ľudia, ktorí prídu neskôr, už nemusia vedieť, čo tam kedysi stálo.

Na stole pred nami je stále sako.

Pani Šubertová ho opäť vezme do rúk. Otočí ho, ukáže dovnútra a prstom prejde po ručne vypracovanom detaile.

Pred päťdesiatimi piatimi rokmi ho šila svojmu mužovi na svadbu. On si ho celý život odkladal. Po jeho smrti ho našli v skrini.

A dnes ho priniesla so sebou na rozhovor.

„Aby ste videli, aká sa kedysi robila zákazka.“

Rozhovor s pani Šubertovou a jej dcérou Simonou Tománkovou vznikol v rámci LUMó Mappingu, ktorý prostredníctvom ľudí, miest, predmetov, zručností a každodenných skúseností zachytáva módnu a textilnú kultúru Trenčína a regiónu.